Všetci už dnes dobre vieme že cukrovka typu 2 nadobudla rozmery epidémie. Pojmy ako kríza a utečenci vídame všade v televízii a novinách. Počet srdcovo-cievnych ochorení klesol na polovicu od margarínových čias v osemdesiatych rokoch, avšak počet ochorení diabetes pohotovo stúpol aby vyplnil túto medzeru a my tak dnes čelíme absolútne nepotrebnej epidémii.
Tento článok podáva ultra jednoduché vysvetlenie k celkovej nevyrovnanej situácii ohľadne inzulínu, hladiny cukru v krvi a diabetes typu 2.
Vytlačte si ho, pripnite na chladničku, pošlite mailom svojej tete. A cestoviny odložte bokom!
Keď prijímame jedlo, naše telo trávi nasledovné makroživiny: cukry, bielkoviny (v skutočnosti mnoho rôznych aminokyselín) a tuky. Čokoľvek, čo nemôže stráviť, ako alkohol, vlákninu, alebo toxíny, buď priamo, vylúči alebo, ak sa tieto látky dostanú do krvného obehu, sú filtrované našou pečeňou. My meriame tieto makroživiny v gramoch a kalóriách, ale naše telo ich vníma ako palivo. Ak jeme viac paliva, ako naše telo potrebuje - a to je prípad väčšiny z nás - telo je nútené niekam tento nadbytok uložiť. Táto schopnosť ukladať nadbytočné palivo bola evolučnou nevyhnutnosťou vo svete, ktorý sa niesol v znamení neustáleho „hoduj, alebo hladuj“ pred 50 tisíc rokmi. V tomto kontexte sa ľudia stali veľmi efektívnymi špecialistami na uskladnenie paliva a boli tak schopní prežiť drsnosť nehostinného prostredia a preniesť tie isté gény na mňa, aj teba.
Nezabudnite, že každý sacharid, ktorý zjeme, je v konečnom dôsledku premenený na jednoduchý cukor známy ako glukóza, a to buď priamo v zažívacom trakte, alebo neskôr počas krátkej návštevy pečene. Pravdou je, že všetok chlieb, cestoviny, cereálie, zemiaky, ryža (zastavte ma, keď budete mať dosť), ovocie, dezerty, sladkosti a malinovky, ktoré zjeme a vypijeme, nakoniec skončia v našom tele ako glukóza. Kým glukóza je palivom, v skutočnosti sa v nadmernom množstve stáva toxickou v prípade, že nebola spálená v našich bunkách. Telo si takto našlo elegantný spôsob, ako ju rýchlo dostať z krvného obehu a uložiť ju v bunkách.
K tomuto procesu dochádza vďaka pečeni a svalovým bunkám, ktoré uskladňujú nadbytočnú glukózu v podobe glykogénu. To je svalové palivo, ktoré je potrebné pri cvičení. Špecializované beta bunky v pankrease reagujú na nadbytok glukózy v krvnom obehu po jedle a začnú vylučovať inzulín, peptický hormón, ktorého úlohou je umožniť glukóze (a tiež tukom a aminokyselinám) prístup do svalových a pečeňových buniek.
Je tu však jeden háčik: akonáhle sa tieto bunky nasýtia, ako u väčšiny neaktívnych ľudí, zvyšok glukózy sa mení na tuk. Saturovaný tuk.
Inzulín bol jedným z prvých hormónov, ktorý sa vyvinul u živých organizmov. Doslova všetky zvieratá vylučujú inzulín ako výsledok uskladnenia nadbytočných živín. Toto by dávalo úplný zmysel, keby sme žili vo svete, kde by potrava bola často vzácna, alebo by počas dlhého obdobia nebola dostupná vôbec. Naše telá by sa stali neskutočne efektívnymi. Iróniou je, že nie tuk, ale cukor sa ukladá v našom tele v podobe tuku.
A tu dochádza k nesprávnej informovanosti väčšiny ľudí ohľadom rezistencie voči inzulínu a celého problému s cukrovkou typu 2, vrátane našej vlastnej vlády.
Ak by sme šli späť o 10 tisíc rokov, zistili by sme, že naši predkovia mali veľmi malý prísun cukrov, či iných uhľohydrátov. Kde - tu sa vyskytlo nejaké ovocie, pár bobúľ, koreňov a výhonkov. Dokonca niektorí paleoantropológovia naznačujú, že naši predkovia konzumovali v priemere iba 80 gramov uhľohydrátov denne. Porovnajme to s 350g – 600g denne pri dnešnom typickom americkom stravovaní. Zbytok ich stravy pozostával z rôznych pomerov tukov a proteínov. Ich minimálna uhľohydrátová strava bola vláknitá (a preto komplexná). Jej vplyv na zvýšenie inzulínu v tele bol preto minimálny. V skutočnosti mali v strave tak málo uhľohydrátov/glukózy, že si vyvinuli štyri spôsoby ako si vyrobiť extra glukózu a len jeden ako sa zbaviť jej nadbytku!
V dnešnej dobe konzumujeme príliš mnoho uhľohydrátov, avšak náš pankreas stále produkuje inzulín presne tak ako mu káže DNA (hurá pankreas). Ak sú však už pečeňové a svalové bunky nasýtené glykogénom, začínajú sa stávať rezistentnými voči volaniu inzulínu. Počet receptorov citlivých na inzulín, ktoré sa nachádzajú na povrchu týchto buniek klesá a s ním klesá aj ich efektivita. Keďže sa viac glukóza nemôže dostať do pečeňových a svalových buniek, ostáva v krvnom obehu. Vtedy pankreas prijíma správu o nadmernom množstve toxickej glukózy v krvi a zúfalo pumpuje ešte viac inzulínu, čo spôsobuje ešte väčšiu rezistenciu už spomínaných bunkových receptorov. Nadbytočný inzulín je tiež toxický! Napokon inzulín dopomôže glukóze nájsť cestu do tukových buniek, kde sa ukladá v podobe tuku. Opäť pripomeniem, že nie tuk sa ukladá v našich tukových bunkách, ale cukor.
Časom, ako ďalej konzumujeme vysoké množstvo uhľohydrátov a máme nedostatok cvičenia, naša citlivosť voči inzulínu stále klesá. A pokiaľ neurobíme rázne kroky smerom k znižovaniu príjmu uhľohydrátov a zvýšeniu pohybu, rozvíjajú sa u nás mnohé problémy, ktoré sa časom prehlbujú a lieky ich neriešia.
Ste pripravení? Tak sa poďme na to pozrieť:
1) Hladina glukózy v krvi ostáva dlhodobo vysoká, pretože nemá prístup k svalovým bunkám. Táto toxická glukóza je ako usadené bahno v našom krvnom obehu, ktoré upcháva tepny, tmelí sa s proteínmi a formuje škodlivé AGE (advanced glycated end-products) a spôsobuje systémový zápal. Niektoré z týchto nadbytočných glukóz prispievajú k nárastu triglyceridov, ktoré zvyšujú riziko srdcovo-cievnych ochorení.
2) Stále viac cukru sa ukladá vo forme tuku. Keďže svalové bunky dostávajú menej glykogénu (pretože sa stali odolnými) a inzulín potláča enzým lipázu, ktorá má na starosti spaľovanie tukov, nedokážeme už spáliť ľahko ani uskladnený tuk. Priberáme, až sa napokon tukové bunky stanú úplne rezistentnými.
3) A je to stále lepšie. Hladina inzulínu ostáva vysoká pretože pankreas premýšľa spôsobom: „Ak nezaberá malé množstvo, je potrebné produkovať viac“. A to je chyba. Inzulín je vo zvýšenej dávke veľmi toxický. Okrem iných porúch spôsobuje usadeniny krvných doštičiek v tepnách (čo je dôvodom častých srdcovo-cievnych chorôb u diabetikov) a bujnenie nádorových buniek.
4) Tak ako rezistencia voči inzulínu znemožňuje preniknutiu cukru do svalových buniek, znemožňuje tiež preniknutie aminokyselinám. V takomto štádiu nie je možný rast a udržiavanie svalstva. Ba čo viac, zvyšok nášho tela si myslí, že v bunkách nemáme dostatok cukru, a tak vysiela signál k tvorbe väčšieho množstva cukrov. Priberáme a prichádzame o svalstvo. Woo hoo!
5) Hladina energie klesá, čo spôsobuje pocit hladu po uhľohydrátoch a nechuť k cvičeniu. To, čo sa deje je, že túžime po jede, ktorý nás zabíja.
6) Keď sa naša pečeň stáva odolnou voči inzulínu, nie je schopná premieňať hormón štítnej žľazy tyroxín (T4) na hormón trijódtyronín (T3), čo má za následok spomalenie metabolizmu.
7) Môže sa u nás rozvinúť neuropatia (poškodenie nervov), bolesť v končatinách a ako prebytočný cukor ničí nervové tkanivo, môže sa objaviť takisto retinopatia (ochorenie sietnice) a začne sa nám zhoršovať zrak. Zábava.
Napokon je pankreas taký vyčerpaný, že viac nie je schopný produkovať inzulín a my končíme odkázaní na inzulínové injekcie aby sme prežili. A to vo veľkých dávkach, keďže sa u nás vyvinula voči nemu rezistencia. Blahoželáme, postúpili sme z cukrovky typu 2 na cukrovku typu 1.
Tak toto je zlá správa. Vážne zlá. Dobrou správou však je, že existuje spôsob ako sa tomuto všetkému môžeme vyhnúť. V prvom rade, veľký dopad na obnovenie bunkovej citlivosti voči inzulínu má cvičenie. Svaly spaľujú uskladnený glykogén ako palivo počas a po tom, čo si zacvičíme, naliehavo žiadajú o prísun glukózy a stimulujú tak receptory pre urýchlenie celého procesu. To je jedným z dôvodov, prečo je cvičenie tak potrebné pre ľudí s cukrovkou typu 2 pokiaľ ide o citlivosť voči inzulínu. Je takisto dôvodom, prečo vytrvalostní športovci môžu zjesť 400 alebo 600 gramov uhľohydrátov denne a ostať pritom štíhli – oni ich spália a vytvoria tak miesto pre ďalšie.
Znižovanie prísunu uhľohydrátov sa zdá byť rovnako efektívnym ako cvičenie, avšak kombinácia týchto dvoch metód funguje najlepšie. Správnou kombináciou opäť nadobudneme citlivosť voči inzulínu. Nepotrebujeme ho toľko k ukladaniu prebytku, čo stimuluje všetky tuky spaľujúce enzýmy. Tak počas dňa tuky spálime v oveľa väčšom množstve. Dôležité aminokyseliny a iné nevyhnutné živiny tak majú prístup k bunkám a my naberáme svalovú štruktúru a zbavujeme sa tukov.
Po druhé, znižovaním objemu prijímaných uhľohydrátov, najmä zjavných sladkých potravín a rafinovaného cukru je absolútnym základom. Do základov stravovacej pyramídy si postavme čerstvú zeleninu. Dostávam sa do nepríčetnosti, keď vidím našu vládu, ako odporúča, aby 60% nášho prísunu potravín tvorili uhľohydráty. Neskutočné, to hraničí s trestným činom. Zamyslime sa nad tým, čo je optimálne pre človeka z „primárnej“ perspektívy. Pozrime sa na genetickú informáciu. Všimnime si štatistiky a štúdie, alebo jednoducho pozorujme, čo sa deje všade okolo nás v reštauráciách, kinách a školských jedálňach – a začneme chápať nerovnováhu medzi tým, ako sa stravujeme a tým, ako primárne funguje náš organizmus. Dôkazy sú ničím menej, než ohromujúce: príjem rafinovaného cukru a sladkých jedál nesmierne zaťažuje organizmus.
Nie len diabetici by mali obmedziť príjem cukrov, ale my všetci. My všetci sme evolučne predisponovaní k ochoreniu diabetes.
Všeobecný názor, že cukor nespôsobuje nevyhnutne diabetes, je samozrejme sčasti správny. Narastajúce vedecké dôkazy ukazujú, že genetické predispozície hrajú významnú rolu čo sa týka potenciálu pre rozvinutie cukrovky u jednotlivcov. Žarty bokom! Celý všeobecný názor je možné zhrnúť do nasledovného: cukor nespôsobuje diabetes, je to v geneticky dané. Nemôžem súhlasiť viac. Povedal by som, že naša spoločná genetická predispozícia k rezistencii voči inzulínu, zápalom, srdcovo-cievnym ochoreniam a obezite poukazujú na to, že ktorýkoľvek rafinovaný cukor, či zrná, sú tým posledným, čo by ľudia mali jesť. Náš „primárny genetický zápis“ naznačuje, že nie sme stavaní pre konzumáciu cukru.
Špeciálna vďaka Nine za preklad.
Zdroj: Mark Sisson - http://www.marksdailyapple.com/diabetes/
